„Hej, kocúrik, poďže sem, chcem sa ťa niečo spýtať,“ zakričal pán Tlčohuba na Maxa hlasom, ktorý sa síce snažil byť sladký, no mal skôr príchuť zhnitého banánu v plesnivej krupičnej kaši. Na Maxa však zapôsobil priam elektrizujúco, nikto ho totiž ešte nikdy nenazval kocúrikom. Aj keď mu niečo v pozadí našepkávalo, aby bol opatrný, Tlčohubovým slovám sa nedalo odolať a inokedy veľmi obozretný Max prešiel na druhú stranu ulice a pristúpil až k jeho dlhým a chudým nohám.
„Mňau, môžete prosím zopakovať to slovo, ktorým ste ma nazvali, mňau?“ prosebne uprel svoje oči na vysokého pána Tlčohubu.
„Ktoré slovo máš na mysli, môj milý kocúrik?“ udivene sa spýtal.
„No to, to, mňau, ktoré ste povedali na konci, mňau!“
„To ako myslíš kocúrik?“
„Áno, áno, presne to, mňau mňau mňauuuu,“ s blaženosťou na duši zamňaukal Max.
„A prečo ťa to tak teší, môj milý?“ zaliečal sa pán Tlčohuba.
„Nikto ma tak nikdy nenazval, doteraz mi len všetci nadávali, hádzali do mňa kamene a nazývali ma smradľavoým kocúriskom! Až vy ste mi povedali kocúrik!“ celý bez seba Max skákal okolo Tlčohubových nôh.
„He he he,“ zasmial sa Tlčohuba, čo Maxa síce na chvíľu zarazilo, no tomuto smiechu, ktorý bol milý asi ako škrípanie stodevätnásť rokov nenaolejovanej brány, nevenoval dlhú pozornosť. Oveľa viac ho zaujímalo, čo Tlčohuba povedal vzápätí.
„No ak chceš, môj milý KOCÚRIK,“ zdôraznil ono slovo, „mohol by som ti pomôcť, aby ti už ľudia neubližovali.“
„Mňau mňau, a ako? Ako? Mňauuuu!“
„Jednoducho, môj drahý,“ vychutnával si Maxa Tlčohuba, „budeš pre mňa pracovať.“
„Pracovať?“ spýtal sa udivene Max a táto otázka patrila skôr jemu samotnému, pretože sa mu v tom okamihu mysľou snažilo prebehnúť adekvátne zamestnanie, ktoré by od neho tento dobrý človek mohol požadovať, no nič mu nenapadlo.
„Hmm, hmm, veru tak, pracovať. A nielen to. Budeš u mňa aj bývať a jedávať. Tak čo, chcel by si?“
„No, mňau, pravdaže, pravdaže by som chcel, aj keď neviem, čo by som pre vás mohol robiť, mňau.“
„Úplne maličkú drobnosť by som chcel od teba, milý môj kocúriček, úplnu drobnôstičku,“ zdrobňoval Tlčhuba, len aby ukázal svoje dobré srdce.
„Povedzte, povedzte, urobím pre vás všetko, mňau mňau!“
„Tak teda počúvaj. Mám malý obchod, kde ľuďom predávam kopec pekných a potrebných vecí, ale v poslednej dobe mi obchody idú trochu horšie. A práve ty by si mi mohol pomôcť ich zase vylepšiť…“
„Ale ako, mňau?“ skočil mu do reči nedočkavý Max.
„Tak za prvé tým, že ma už nikdy nebudeš prerušovať uprostred vety, jasné?!“ odpovedal mu Tlčohuba a pritom pozrel na kocúra tak zlostne, ako keby mu pred chvíľou zapálil dom.
„Mňau, prepáčte, som len trochu zvedavý,“ ospravedlnil sa Max.
„To nestojí za reč, milý môj, všetko sa naučíš. No ale aby som pokračoval. Predávam rôzne suveníry, ktoré ľuďom pomáhajú v ťažkých chvíľach. Tie sa však, ako sa mi tak zdá, nejako minuli, pretože si už takmer nikto žiadny suvenír nechce kúpiť. Lenže s tebou bude všetko inak,“ pomädlil si Tlčohuba ruky. Vzápätí zdvihol svoj kostnatý prst a ukázal Maxovi na koniec ulice.
„Pozri, milý môj, tam na tom mieste bude tvoje pracovisko.“
„Mňau, a čo tam budem robiť?“ stále nechápal Max.
„Len chodiť cez cestu a naspäť, nič viac.“
„Len to? A za to mi budete platiť?“
„O tom platení, hmm, o tom sa pozhovárame neskôr, ale zdá sa mi, že si ešte vôbec nič nepochopil, že mám pravdu, milý môj?“
„Tak to teda máte, mňau,“ priznal sa Max.
„Ach jaj, no tak pozri. Ty si symbol nešťastia, nemám pravdu?“ položil si Tlčhuba rečnícku otázku a tak nemusel čakať na Maxove prikývnutie, „a práve to my dvaja musíme využiť. Je to jednoduché: človek pôjde po ceste, ty mu zrazu prebehneš cez cestu, on sa naľaká a bude hľadať niečo, čo by ho pred tebou ochránilo. A to niečo nájde kde?“
„Mňau, no, neviem,“ rozpačito sa zatváril Max.
„Čo máš v tej čiernej hlave, milý môj? No predsa u mňa! Veď som ti vravel, že predávam suveníry, nepamätáš sa, ty hlup…, to chutnučký kocúrik?“ skoro sa zabudol Tlčhuba.
Maxovi sa náhle rozsvietilo v hlave. Až teraz pochopil, aký obchod mu pán Tlčohuba ponúka.
„No ale nebude to tak trochu klamstvo?“ opáčil.
„No ale nebude to tak trochu klamstvo?“ posmešne ho napodobnil Tlčohuba. „No ale bude to tak trochu klamstvo! Lenže pokiaľ tak trochu nebudem klamať, tak nebudem mať peniaze a pokiaľ ja nebudem mať peniaze, ty nebudeš mať kde bývať a čo jesť! Už to konečne chápeš?“
Celá debata | RSS tejto debaty