„Pán Tlčohuba, mňáu,“ ozval sa Max síce trochu bojazlivo, ale predsa len s istou dávkou sebavedomia a nádeje, „môžem s vami chvíľu hovoriť?“
„No čo by si chcel, nevidíš, že mám prácu?“ mierne nevrlo hovorí Tlčohuba, zatiaľ čo sa na pohovke otočil od steny ku kocúrovi.
„Áno, to vidím, nechcem vás vyrušovať, len vás chcem o niečo požiadať, mňáu,“ ospravedľňuje sa Max.
„A o čoooooooooo?“ zívnutím sa spýtal Tlčohuba.
„Už pre vás nepretržite pracujem takmer celé dva roky a ešte som si vôbec nebral voľno, preto mi napadlo, mňáu, že by som si ho teraz chcel, no, že by sim si ho vzal teraz,“ skromne hovorí Max.
„A s týmto ma otravuješ?“ trochu nahnevane mu odpovedá obchodník, „Ale no dobre teda, máš ho mať, dnes už nemusíš robiť a oddýchni si.“
„Ďakujem, pán Tlčohuba…“ začal Max.
„Nemáš za čo a teraz už choď a neotravujem ma, chcem si ešte trochu pospať, teda vlastne popremýšľať,“ skočil mu do reči.
„Chcel som len povedať, že ďakujem, pán Tlčohuba, mňáu, ale nemyslel som voľno na pár hodín, ale skôr na pár dní. Lepšie povedané, mňáu, asi tak, no povedzme, dva týždne,“ opáčil Max.
„Čooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooo? Zbláznil si sa?“ zreval Tlčohuba, až pritom spadol z postele, „Teraz chceš dovolenku, keď nám obchody idú tak dobre? Nestačí ti, že si ma prebudil, ešte ma chceš aj o nervy a peniaze pripraviť, ty nevďačné kocúrisko!!!???“
Max takúto reakciu vôbec nečakal. Nahnevaný výkrik pána Tlčohubu ho však nielen prekvapil, ale aj vyľakal. No u zvierat to funguje trochu inak, ako u ľudí. Keď sa totiž zvieratá boja, pustia sa so protiútoku. A presne to urobil aj Max. Celý sa naježil a začal prskať.
„Ale pane, nechcem predsa od vás odísť, prosím vás len o trochu voľna!“ povedal a v jeho hlase bola cítiť zmes hnevu, strachu a prekvapenia.
„Trochu?! Trochu?! Hovoril si o dvoch týždňoch, pokiaľ som ti dobre rozumel!“ kričal Tlčohuba a v jeho hlase bola cítiť zmes hnevu a … Hnevu. „Vieš, akú by som mal za dva týždne stratu, ty malý myšojed?!“
„Viem,“ nedal sa Max „Približne desať oklamaných a zo päť podvedených!“
„Tak ty budeš ešte aj drzý, kocúrik!“ zjemnil hlas Tlčohuba. V očiach sa mu zaiskrilo. „Veď ja s tebou vypečiem, blcháčik môj!“ S poslednými slovami sa začal približovať k Maxovi, pričom nebadane do ruky vzal veľký prútený kôš stojaci pri posteli. Max tento nebadaný pohyb zdabal až príliš dobre, no stále nechápal, čo to vlastne jeho zamestnávateľ robí. Začal sa však trochu báť.
„Mňáááu, čo idete robiť s tým košom?“ s neistým strachom sa spýtal Tlčohubu.
„Mňáu, čo idete robiť s tým košom?“ posmešne ho napodobňoval obchodník. „To o malú chvíľku zistíš, môj drahý kocúrik!“ A so slovom kocúrik hodil na Maxa onen prútený kôš, pričom sa na jeho tvári objavil takmer nebadaný úškrn. Vlastne skôr úšľabok. Lepšie povedané, Tlčohubova mimika tváre len ťažko zodpovedala bežným pravidlám o mimike obyčajných ľudí a preto bude zrejme najlepšie povedať, že sa na jeho tvári zračil zvláštny a nie ktovieako na pohľad nie práve najpríjemnejší pohyb svalov a kostí, ktorý však nesmierne dobre odzrkadloval stav a pohnútky Tlčohubových duševných procesov. Pokiaľ však ide o jeho obratnosť v hádzaní veľkých prútených košov na čierne mačky, treba priznať, že v tejto disciplíne by zlatú medailu zrejme nezískal. Bol totiž taký pomalý a predvídateľný, že Max mal dosť času nielen na uskočenie, ale pokiaľ by chcel, mohol ešte uloviť dve tri myši, vypiť misku mlieka a možno si aj na chvíľu zdriemnuť. Košu sa hravo vyhol a podarilo sa mu aj nestať sa Tlčohubovou trofejou v hode prázdnymi fľaškami, ktoré schytil hneď po zlyhaní manévra s prúteným košom.
Celá debata | RSS tejto debaty