Blog Alexandra Reimana

Max bol úplne obyčajný kocúr. Vlastne, nie tak úplne. Bol to totiž čierny kocúr. Čierny ako uhoľ. Čierny ako noc. Čierny ako… Jednoducho čierny. Možno si poviete: no a čo? Mnoho vecí je predsa čiernych, je to len farba a nič viac a mali by ste pritom pravdu, pokiaľ by však nešlo o mačku. Čierny mačka je totiž v našich očiach niečo ako stelesnený horoskop plný nešťastných udalostí. No povedzte sami – čo si pomyslíte, keď vám mačka takejto farby prebehne cez cestu? Strasiete sa a určite si poviete, aká to hrozná udalosť a radšej sa po zbytok dňa zamknete doma, len aby vás kvôli tej hnusnej mačke nestretlo dajaké nešťastie. Vidíte? Čierna mačka má jednoducho veľmi zlú povesť a práve preto čierna farba v jej prípade rozhodne nie je farbou obyčajnou. A to si Max veľmi dobre uvedomoval. Keď sa totiž pominuli jeho mačiatkové časy, počas ktorých na svoju adresu počul len „Och, aké krásne a chutné mačiatko!“ a trochu vyrástol, zovšadiaľ sa na neho sypali len kliatby a nadávky. A to nechcite počuť, keď sa nedajbože rozhodol prejsť cez cestu. Také sprosté slová sa hádam ani napísať nedajú. Max spočiatku nechápal, prečo ho ľudia a vlastne ani ďalšie zvieratá očividne nemajú rady, keď však stále v očividnej súvislosti s nadávkami počul slovo čierna, prípadne čierny, došlo mu to. Neznášali ho kvôli jeho farbe! A nešlo pritom len tak o obyčajné neznášanie, ktoré si vystačí so slovami, nadávkami a preklínaním, ale nejeden krát sa stalo, že po ňom niekto niečo hodil. Obvykle išlo o kamene, zhnité ovocie, šišky, gaštany, prípadne orechy či iné dary prírody, knižky, papuče, ba jeden nešťastný obchodník, ktorý kvôli Maxovi, aspoň on si to teda myslel, skončil s vozom v priekope, po ňom hodil svojho sluhu. Pravdou však je, že v priekope skončil práve kvôli tomuto sluhovi, ktorý si pred jazdou uhol zo silného vína viac, ako by sa patrilo a namiesto rovnej cesty mal zrazu pred sebou divokú trať plnú zákrut. Max sa však počas nehody motal v blízkosti a tak bol veľmi vhodným terčom na obvinenie a hodenie sluhom, ktorý ho však našťastie netrafil. Čo ale bolo horšie, Max postupom času všetkým tým obvineniam padajúcim na svoju hlavu začal veriť a sám seba brať za stelesnenie pohromy. Aj preto nemal vlastne žiadnych priateľov, všetkým sa vyhýbal, ako to len šlo a preto bol sám. A samota je predsa len tak trochu smutná, nech sa na ňu dívame ako chceme. Ubíja nielen nás, ľudí, ale rovnako vplýva aj na mačky, ktoré sú stvorenia v podstate nesmierne spoločenské, veď nakoniec aj ono klasické trenie sa o nohy ľuďom môžeme považovať za formu fundovanej psychologickej konverzácie s cieľom nakloniť si ľudský objekt na svoju stranu a keď sa to nepodarí, tak ho aspoň oprskať či ešte lepšie poškriabať. Aj keď na druhú stranu treba priznať, že Max mal pomerne vyvinuté vzťahy s istým človekom, no išlo čisto iba o vzťahy obchodné. Posledné dva roky totiž pracoval pre pána Tlčohubu, ktorý bol, a to mu treba uznať so všetkou úctou, neuveriteľne vynaliezavou bytosťou. Keď v jeden deň uvidel Maxa, ako sa bezcieľne túla okolo jeho domu, v hlave mu skrsol skvelý nápad.