Vzápätí to v Tlčohubovom dome vyzeralo ako v groteske. Max sa hravo vyhýbal všetkým pokusom o vlastné chytenie a Tlčohuba sa zasa úspešne vyhýbal všetkým pokusom o Maxove uväznenie. A ktovie, ako by to aj bolo dopadlo, keby sa neprihodila pre Maxa tragická vec. Ako totiž ustupoval pred Tlčohubom až k samotnej stene, chcel vyskočiť na stôl, aby mal z neho lepší výhľad na vzniknutú situáciu. Čo však čert nechcel, tri laby na tom stole pristáli, no tá štvrtá akoby si to v poslednej chvíli rozmyslela a zostala vo vzduchoprázdne mimo priestoru stola. Dopadlo to tak, že Max na chvíľu šliapal vzduch a vzápätí tresol na zem. Slúži mu síce ku cti, že takmer okamžite sa z tohto nepríjemného pádu spamätal, no chtiac nechtiac musíme pochváliť aj Tlčohubu, ktorý zareagoval až neprimerane rýchlo a Maxa schmatol za krk.
„A mám ťa, mačička!“ povedal hlasom, ktorý do značnej miery veľmi úspešne imitoval hlas pekelného démona vyššej triedy, ktorý sa konečne dočkal svojej ľudskej obete. Zdvihol Maxa do výšky a škodoradostne mu pozeral do očí. Kocúr sa ho síce snažil oprskať a zasiahnuť do tváre svojimi ešte stále bojujúcimi labkami, no tento boj bol márny.
„Ale, ale, kocúrik,“ začal Tlčohuba svoj preslov, „Darmo sa snažíš, darmo so mnou bojuješ. Hádam si nemyslel, že nadomnou vyhráš?!“ V tejto chvíli mu na tvári hral nesmierne výsmešný výraz. Chvílu si Maxa premeriaval, pozeral naň skúmavým pohľadom, akoby rozmýšľal, čo s ním má urobiť. Po krátkej chvíli ho pohŕdavo poškrabkal svojím dlhým kostnatým ukazovákom na krku.
„Nedá sa nič robiť, drahý môj kocúrik,“ priam až smutne hovorí obchodník, „nedá sa nič robiť, ale musím ťa exemplárne potrestať. Vystúpil si proti mne, svojmu pánovi, svojmu záchrancovi, svojmu dobrodincovi!“ Tu už na Tlčohubovi bolo badať, že začína veriť tomu, čo hovorí. Pokračoval s neskrývaným sklamaním. „Je mi to ľúto, je mi ľúto, že to takto dopadlo! Mal som ťa… Mohol som ťa mať niekedy aj rád, dal som ti toľko, čo ti nikdy v živote nikto nedal. Domov, peniaze, jedlo, bezpečie, lásku!“ V tejto chvíli si už ani Tlčohuba nebol tak úplne istý, či hovorí pravdu, ale nechal sa uniesť svojím prejavom a pokračoval. „Si pre mňa nekonečným sklamaním, aby si vedel! Vychoval som ťa od šteňaťa… Vlastne od malého mačiatka, ktoré za mnou prišlo skúviňajúc o misku mlieka a ja som mu ho neodoprel! Ja veru nie! Áno, dal som ti misku mlieka, dal som ti všetko! A ako si sa mi odvďačil? Zradou! Zradou!“ Kto by Tlčohubu nepoznal, ľahko by prepadol dojmu, že je z celej tejto situácie úprimne sklamaný. Napokon, celý jeho prejav tomu nasvedčoval. Slzy mal takmer na krajíčku, tvár mu celá horela, pravú ruku mal opretú o svoju hruď. Jednoducho, tragický to zjav. Na druhú stranu to však bola skúška svojich hereckých schopností, keďže vďaka tomu, že Tlčohuba za posledné obdobie dramaticky zbohatol, stal sa aj významným členom mestskej smotánky a teda mal onú výsadu zahrať si aj v miestnom divadelnom zbore. A nakoľko naňho pripadla úloha otca nevďačnej dcéry, pri spore s Maxom sa úplne vžil do svojej divadelnej role a to až tak, že tomu sám uveril.